Ondrej 4. Zimka (1974)

Ondrej 4. Zimka patrí medzi výrazné osobnosti mladej generácie slovenských sochárov. Dostal od sudičiek mnoho darov. Výnimočné umelecké rodinné zázemia, kde umenie a tvorba sú nielen vytvárané, ale aj cítené a ctené. Skvelých učiteľov a poriadnu dávku talentu, okorenenú skromnosťou a pokorou. Otec, Ondrej Zimka, uznávaný výtvarník, pochádza z kysuckej Turzovky. Citlivý ilustrátor stovky kníh a erudovaný tvorca animovaných filmov zakotvil v synovi úctu k všeľudským filozofickým hodnotám. Matke, Milke Zimkovej právom patrí miesto Polárky medzi slovenskými filmovými hviezdami. Prozaička netradičnej slovesnosti a odvážna scenáristka dala chlapcovi do vienka osudovú živočíšnosť a intelektuálnu nekonvenčnosť.

Jeho tvorbu definuje viacero paradoxov. Nielen svojim jedinečným rukopisom, ale aj tématickým zameraním spája zdanlivo nespojiteľné. Klasický model sochárov- ženskú figúru, transformuje prostredníctvom vojenskej techniky. Tak splývajú a zároveň vytvárajú nové prieniky – bomba a sexbomba, jadrová alebo ňadrová hlavica.

Jeho výtvarný jazyk je často ironicky, humorný, s veľkou dávkou nadsázky, ale vždy s prenikavou myšlienkou a jasným logickým zameraním. Ťažké témy spracuváva s ľahkosťou a samozrejmosťou. Nie je autorom, ktorý potrebuje šokovať, omráčiť diváka. Naopak skôr ho chce prizvať k zamysleniu, s jemným úsmevom premýšľať nad tým, ako žijeme a kde je naše miesto. Nebojí sa ukázať dnešnú spoločnosť, jej neduhy a hrozby falošné pozlátka sebaklamy ako napovedajú samotné názvy jeho výstav: Venuša atómového veku alebo Kapitalistický realizmus. Nerobí to nejakým mentorským spôsobom, naopak veľmi hravo a vtipne. Bravúrne predvádza alchýmiu premeny myšlienky na hmotu, zrozumiteľne, jedinečne a čitateľne zároveň. Je netradične tradičný. Stačí si pozrieť jeho skulptúru Rodný môj kraj, ktorú vyskladal zo ženských prsníkov tvoriacich pahorky. Táto podobnosť čisto náhodná dáva mnoho ďalších podnetov k zamysleniu.

Najradšej zhmotňuje svoje predstavy v prastarom sochárskom materiály v bronze. Bronz je výnimočný materiál. Zrejme sa nevedú štatistiky či bol používaný viac na podporu vojenskej mašinérie, odlievali sa z neho kanóny a delá alebo stvárňovali krásne ženské telá či odlievali zvučné zvony. Často to záviselo len od doby a často menil svoju podobu a stav. Vzťah autora k bronzu najlepšie dokumentuje jedna z jeho výstav nazvaná Doba bronzová. Jeho štylisticky čisté práce sú tvarovo jednoduché, ale nie plytké, stvárňuje veci realisticky, ale nie prízemne, veciam dôverne známym dáva druhotné významy, vytvára nové básnické metafory a posolstvá.