Jana Čepa (1981)

V maľbe som zvolila reč symbolov k uchopeniu vlastného vnútra. Krajina, dôverne známe prostredie, ktorým sa nechávam obklopovať, mi poskytla priestor vnímať transcendentno skrz námety, ktoré sa mi akoby samé ponúkajú a absentujú balast a prvky, ktoré sú k životu len málo potrebné. Vznikajúce prírodné motívy, akoby až „presiaknuté citom“, kde matéria vytvára akúsi kulisu k uchopeniu neuchopiteľného, sa stali nosnou témou obrazu. Oko diváka navádzam k samotnej podstate, k videniu neviditeľného. Ako sa mení nálada krajiny, mení sa aj charakter maľby, kedy sa zdanlivo monochrómne námety striedajú s dramaticky zachytenou farebnou škálou. A hmota, ktorá zrazu naberá na sile, ustupuje priezračnosti oblohy. Spoločne so svetlom dodávajú krajine pocit nekonečna. Farba, objavujúc sa čoraz častejšie, nachádza pevné miesto vo vlastnom maliarskom sebavyjadrení a zintenzívňuje pocity prchavého momentu danej chvíle. Ako hudobná skladba, ktorá potrebuje stále komplikovanejšie partitúry, aby došlo k jej naplneniu.“

Diela