Peter Sojka (1982)
V rokoch 1998–2002 študoval na SŠUP v Bratislave a v rokoch 2002–2008 VŠVU u prof. Jána Bergera. V roku 2007 sa zúčastnil v programe Erasmus na Universidade do Porto Belas Artes v Porto.
Peter Sojka je neobyčajne obyčajný maliar. Technika vrstvenia lazúr je časovo náročná a preto oslovuje len málo súčasných mladých maliarov. Trpezlivé vrstvenie jemných lazúr – prináša však zvláštny výsledok, podobný prácam starých majstrov. Autora fascinuje okrem iných súčasných aj starých majstrov predovšetkým dielo Diega Velasquéza. Parafráza jeho Venuše je nádherná paralela umiestnená a realizovaná v našom časopriestore. Obdiv k Velasquézovi určujú isté spoločné prvky. Veď aj on rád maľoval témy všedného dňa, v láske k portrétom nachádzame obsahovú a formálnu súvislosť, krajina vymykajúca sa zaužívanému spôsobu maľby.
Čaro obrazov, ktoré doslova nevieme datovať vystihuje krajina. Stratila jeden z dôležitých rozmerov, čas. Bezčasá sa stáva nadčasovou, splýva sen a realita, odraz vo vode je rovnako reálny ako realita sama. Na tejto maľbe sa dá najlepšie vypozorovať jedna z tendencií, spôsobu maľby autora. Detailná, prepracovaná s hladkým a čistým rukopisom, nádhernou prácou so svetlom, pritlmeným a žiarivým zároveň. Druhá línia jeho tvorby je zjednodušená, definuje ju náznakovosť a prítomnosť gesta, razantná práca s plochou štetca, abstrahovanie a smerovanie priamo k podstate. Autor sa pohybuje medzi týmito dvoma svetmi. Osciluje medzi nimi v tichých maliarskych výbojoch – etudách. Krajina a figúra, dve veľké témy. Najradšej maľuje veci dôverne známe, tisísckrát ohmatané očami. Priestor vlastnej garsónky predstavuje mikrosvet aj makrosvet. Nevytvára vymyslené kulisy, len to čo sa tu skutočne nachádza. Banálne a všedné veci získavajú krásu až prostredníctvom citovej väzby autora k nim. Nie je a ani to nemusí byť prvoplánová krása. To čím sa obklopujeme získava auru našej každodennej pozornosti, stáva sa súčasťou nášho bytia a tým nadobúda istý rozmer krásy. Jeho priestor maľby by sme mohli nazvať estetikou obyčajného všedného dňa. Stráca sa tu akákoľvek strojenosť, vytváranie umelej scény. Rytmus , členenie, horizontálne aj vertikálne, farebné ňuansy, kontrasty aj splynutia vytvoril život sám. Autor modeluje a štylizuje len človeka samotného. Často ženskú figúru alebo celú skupinu postáv v konkrétnom časopriestore. Vyhýba sa aranžovaniu a výsledok sa podobá pohľadu fotografa, ktorý chce zachytiť zaujímavý moment s istým emocionálnym nábojom. Tyrkysová a fialová vytvárajú svet pokrytý závojom uvedených farieb. Pôsobia na nás tajomne a záhadne. Umocňuje to aj spôsob zobrazovania postáv, ktoré sú odvrátené, namaľované od chrbta, prípadne sa pozerajú do neznáma. Jatrí v nás zvedavosť a vyvoláva otázky, na ktoré nevieme reagovať – odpovedať.
Peter Sojka má svojskú poetiku obrazov, lákavú a záhadnú zároveň. Čím nás tak fascinuje ? Myslím, že tým, že je samým sebou. Okrem typického farebného prevedenia, osobitého štýlu jeho maľba má aj výnimočný vzhľad. Má vlastný estetický kánon. Jej povrch dotvára zvláštna zrnitosť akoby ich na plátno privial vietor z púšte. Zdanlivo dokonalú hladkosť olejovej maľby narúša nepravidelná zrnitosť. Aj keď skromne hovorí, že sa stále ešte hľadá. Fascinuje diváka charizmatickými obrazmi, ktoré definuje jeho výnimočný pohľad na svet.