Jozef Jankovič (1937-2017)

Narodil sa v Bratislave. V rokoch 1952–1956 absolvoval Školu umeleckého priemyslu v Bratislave. Potom v 1956–1962 Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. V roku 1984 sa stal hosťujúcim profesorom na Hochschule fur angewandte Kunst vo Viedni a v rokoch 1990–1994 rektorom Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave.

Návrhy Jozefa Jankoviča Palo Macho obrazne i reálne pretavil do skla. Obaja autori sú natoľko vyprofilovaní, znalí veci, jedineční, že si mohli dovoliť tento experiment ku prospechu veci obidvoch zúčastnených . Jednoduchosť až strohosť zbavená sentimentu a balastu, priame smerovanie k podstate veci, k jadru . Na sklenených tabuliach defilujú ľudské torzá. Až fyzicky bolestne cítite ako nás život dokáže zomlieť, premeniť, poudierať, skopnúť z piedestálu pohodlného bytia. Na druhej strane viete, že po každom páde nasleduje opätovné pozviechanie sa, vstanie a vykročenie.

Ľudské ruky Jozefa Jankoviča sú výkričníkmi ľudského osudu. Udierajú nás do očí a kričia o pomoc. Definujú naše každodenné vzkriesenie. V prípade sochára telom aj dušou ide o nové médium, v ktorom sa dokázal vyjadriť. Jozef Jankovič je autor , ktorý vie sochu zrealizovať v epoxide, kameni, kove, dreve , plaste, papieri, kombinácií všetkých materiálov. Nepozná tzv. nižší alebo honosnejší materiál, nosná hmota je myšlienka.

Človek – osoba – osobnosť – individualita – ľudský tvor – stvor – bytosť –stvorenie – smrteľník – jedinec – existencia .

To všetko sme my. Nielen vedomie, ale svedomie dáva opodstatnenie figúre Jozefa Jankoviča. Vyzýva nás – apeluje – Buďme ľuďmi !

Diela