Ján Berger (1944)

Pochádza z Třinca. Od detstva žije v Bratislave, kde na Vysokej škole výtvarných umení (VŠVU) absolvoval štúdium u maliara Jána Mudrocha. Pôsobil 20 rokov ako pedagóg na SUPŠ v Bratislave a od roku 1987 vyučuje aj na VŠVU kde 20 rokov viedol ateliér maľby. Patrí k analytikom klasických žánrov a techník a predstaviteľom reflexívneho realizmu. Venuje sa komornej maľbe, kresleniu, ilustrácii detských kníh a básnických zbierok a od 90. rokov aj maľbe veľkoplošných obrazov.

Kultivovaný, jemný, citlivý človek, dlhoročný profesor na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, umelec, ale aj organizátor vynikajúcich výstav. Maliar, ktorý rozpútava na plátne farebnú smršť. Reč je o vynikajúcom koloristovi. Vášnivo a nekompromisne diktuje farbám tvar, smer, intenzitu, prítomnosť a neprítomnosť, vzájomné vzťahy. Bodky, čiarky, fľaky, škvrny, premaľby, podmaľby, chvenie – vibrácie. Vystavuje výber z tvorby po dlhej pätnásťročnej prestávke.

Základný princíp maľby tvoria vrstvy, vrstevnice. Najviac obstojí porovnanie s prírodným javom -erupciou sopky, keď nová vrstva lávy vytvára nové a nové tvary, farby, štruktúry. Zvláštna, jedinečná, osobitá a svojbytná je Bergerova farebnosť. Nedá sa jednoducho popísať, ale na druhej strane je rýchlo a ľahko rozoznateľná. Má v sebe úžas nad javmi tohto sveta. Niekedy je dôležité kto z akého hniezda pochádza, tie k korene pôvodu, vlásočnice, tenké nitky spájajúce nás s detstvom a rodiskom, formujú naše postoje, názory, zažité skúsenosti. V prípade Jána Bergera je to Český Tešín. Toto jednoduché konštatovanie znamená veľa – drsný, severský kraj, mix jazykov a kultúr, násilne rozdelené mesto s bohatou históriou. Presne také ako ňom spieva Jarek Nohavica.

Náhle presťahovanie zo severu na juh Československa. Práve tam nachádzam prvotný impulz, zdroj južanského svetla až stredomorského jasu v autorových dielach. Rovnako sa vyznáva, že v ateliéri profesora Jána Mudrocha vyrástli na poznaní francúzskeho maliarstva, ktorého tradíciu profesor v slovenskom maliarstve reprezentoval. Patrí k tým autorom, ktorý považujú čas venovaný maľbe za posvätný. Je to najlepšie čo môže obrazu venovať, v dnešnej dobe to vôbec nie je obvyklé (skôr naopak) Akoby čas bol nie fyzikálnou veličinou, ale etickou. Autor nás núti klásť si otázku: Môže byť rovnako emotívne zátišie, krajina, figurálne zobrazenie? Pri hlbšom vnímaní jeho obrazov je odpoveď jasná. Podľa mojej mienky je to mimoriadna schopnosť, neobvyklá a vzácna. Mám rada stĺpy na jeho obrazoch, nie je dôležité či podopierajú stôl, most, čnejú do výšky alebo sú súčasťou inej architektúry. Odrazu máme pocit, že držia celú ťarchu tohto sveta. Cítime, že jeden pohľad na obraz nestačí. Potrebujeme si starostlivo ohmatať očami, doslova ponoriť sa do neho, nastaviť senzory, pretože všetko dôležité sa odohráva pod povrchom. Niečo predznamenáva, čosi naznačuje, iné vyjadruje presne a neoddeliteľne intuitívne a citlivo.

Vnímam maľby Jána Bergera ako mnohoraké, mnohovrstevné, mnohotvaré. Kde zjavné je neviditeľné, podstatné na okraji, neuchopiteľné hmatateľné, nevypovedané na nás kričí. Jemné paradoxy bytia. Jednoznačná nejednoznačnosť, vedomé aj nevedomé, šifry tajomstvá. Rudolf Fila – jeho učiteľ zo Strednej umelecko-priemyslovej školy ho nazval senzitívom – to najlepšie definuje tvorbu autora. Zvláštna modrá – pripomínajúca parížsku modrú, kráľovskú aj námornícku modrú, ale najviac sa približuje k perzskej indigovej. Pomenovala som ju bergerovská modrá. Nebude to náhoda, že autor ju bohato uplatnil v obraze Raj alebo Tichá noc (oltárny obraz pre Memorandový kostol v Martine) Dáva prednosť malým formátom, prečo ? Odpovedá vo svojej monografii: s. 134 Problémy formátu. Chvála malého formátu „Má čaro zvláštneho“ hovorí maliar „skôr vidíš výsledok., a keď maľuješ, musíš byť plne koncentrovaný, asi tak, ako kedysi stredovekí iluminátory…Veľký formát je chorobou dneška. Používa sa aj vtedy, keď naň nie je nijaký dôvod. Akoby sa rátalo so samou silou, s účinkom veľkosti, a to , čo sa maľuje akoby bolo vedľajšie… Akoby veľký formát poskytoval väčšie možnosti pre invenciu, v tom vládne až militantný postoj. „

„ Môj maliarsky pohľad na svet vyviera z pohnútok pozitívneho videnia, ale tiež z dôvery v jeho krásu a viery v nepremožiteľné bohatstvo a rozmanitosť jeho javov“. Hovorí o „ melancholickej neistote bytia“.

Mnohé obrazy pripomínajú utkané koberce, vertikálne a horizontálne línie klopú na dvere abstrakcie, ale skôr čosi tušené ako videné nás drží v realite. Stačí sa zahľadieť na obraz Srieň – stromy, konáre, zima, mráz. Odrazu máme silný pocit zimy. Obraz žlté tekvice je skvelým príkladom zátišia, kde autor okrem dominantnej žiarivo žltej tekvice použil ornament, kontrast, figúru na dotvorenie celého zátišia. Krehkosť čajníkov položených na zemi je v kontraste s nadrozmernou tekvicou tróniacou na stole. Prizerajúce sa figúry vyzerajú groteskne a vnucujú nám otázky. Kde má kto a čo svoje miesto? Čo je podriadené a nadradené? Čo býva v popredí a čo v pozadí? Dojemne a presvedčivo to vyjadril Ľudovít Hološka v monografii priateľ a rovesník „ Maľba sa stáva nepretržitým farebným tokom zraňovaného i očareného vedomia. Lebo, ako som hovoril dávnejšie v súvislosti s Bergerovou maľbou, svet je slávnosť, ktorá nám od narodenia padá do oka a my sa ju až do smrti učíme vidieť “.

Článok z Pravdy : https://kultura.pravda.sk/…rebnu-smrst/