Rudolf Krivoš (1933-2020)
Rudolf Krivoš sa narodil v Tisovci. V rokoch 1951–56 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. Mudroch). Najvýznamnejšie súborné výstavy mal v Bratislave (1963–64 a 1968 Mestská galéria, 1983, Výstavná sieň ZSVU, 1997 Slovenská národná galéria). V roku 1961 sa zúčastnil na Bienále mladých v Paríži a na bienále maľby v Sao Paolo. V roku 1969 dostal Cenu Cypriána Majerníka. Je jedným z profilujúcich zakladateľov Skupiny Mikuláša Galandu (1957).
Autor obdivovaný a zatracovaný, autor, ktorý sa stal nositeľom tradícií a zároveň tých najpokrokovejších tendencií v slovenskom výtvarnom umení, autor plný rozporov a tvorivých tenzií. Ojedinelý solitér našej výtvarnej scény. Spoluzakladateľ legendárnej skupiny Galandovcov a zároveň vyčlenený, osamelý hľadač pravdy cez tvorivé vzopätie svojho diela. Týchto rozporov by sme v tvorbe aj v osobe Rudolfa Krivoša našli mnoho. Práve táto ľudská dualita, rozpoltenosť je motorom, ktorý ženie dopredu hľadajúcich, keď iní už postávajú, oddychujú alebo stratili motiváciu niečo meniť a hľadať. Aké sú východiská jeho tvorby? Stredobodom jeho vesmíru je človek, dynamicky sa meniaci, prežívajúci prehry a pády, vytvára jedinečnú paradigmu senzitívneho prežívania umocnenú expresívnymi výrazovými prostriedkami. Objavuje neobjavené alebo objavuje to čo je v umení pertraktované odjakživa, svoju vlastnú cestu, vlastné východiská a postoje a sám to presne definuje: “Jediné čo možno v umení objaviť, je vlastná osobnosť, lebo je neopakovateľná, jediný prínos je prínos osobného vyznania. Každý má možnosť vytvoriť si vlastnú mieru vecí, vlastnú hegemóniu hodnôt. Vnútornú, alebo spoločenskú, naplnenie seba, alebo uznanie verejnosti. Zriedkakedy kráčajú vedľa seba.“ Východiská sú zjavné a dané každému už pri jeho zrode, pre umelca sú ešte niečím iným determinujú ho a pokiaľ umelec si ctí svoje korene sú neustálym zdrojom inšpirácie vedomým či nevedomým. Práve rodisko autora – Tisovec zanechalo trvalú stopu, odtlačok v emocionálnej pamäti autora, pocit spätosti s prírodou kreuje jeho vizuálne stvárnenie sveta. Možno práve preto cítime v jeho obrazoch tú drsnosť, zemitosť a pokiaľ je percipient pripravený zapojiť všetky svoje zmysly aj intenzívnu vôňu zeme po daždi. Autor sa vyznáva takto: “ Neraz sa ma opýtali, prečo maľujem hnedé obrazy, a nechápali, prečo to neviem vysvetliť. Možno to pochádza ešte z detstva, keď sa vraciam v spomienkach do tých čias, zdá sa mi, že väčšina vecí , ktoré ma obklopovali, bola hnedá. Dokonca nielen farba, ale aj vône a chute, lebo si myslím, že farbu nestačí vidieť, treba ju cítiť na jazyku , vťahovať nosom. Náš kravský chliev bol určite všezmyslovým komplexom hnedej. Sedával som pri starej mame, keď dojila na malej trojnožke- jediné čo tam nebolo hnedé, bol modrý smaltovaný žochtár na mlieko. Hnedý je zrod aj zánik. Hnedý je puk na konári jablone, skôr ako z neho vylezie nesmelá krehká zeleň listu, a hnedé ja aj zhnité jablko. Niekedy sa mi zdá, že hnedé a zelené je v našom svete všetko , čo doňho nevpašoval človek.“ Permanentne prítomným v diele autora je mravný a morálny princíp. Estetika sa drží za ruky s etikou. Nie pateticky, mravokárne, ale úplne prirodzene dáva najavo, že je súčasťou človeka a jeho bytia. Tak prirodzene ako sa deti učia v rozprávkach, že dobro víťazí nad zlom. Dominantným motívom je ľudská figúra, robustná, drsná, deformovaná biologická podstata človeka. Homocentrické štruktúry buduje ako metafory kamenných stĺpov, mohutných, rozorvaných, ale stále vzpriamených a odolávajúcich zubu času, akoby hovorili sme tu a nevzdávame sa, tvrdohlavo vzdorujú len svojim bytím. Maliar o cykle Biologických stĺpov hovorí: „Zdá sa mi, že jediným večným stĺpom je sám človek. Tie kamenné – dórske a iónske – sa rozpadávajú. Len ľudské stĺpy , umierajúce a znovu sa rodiace, dokážu niesť večné bremeno vlastného bytia, aj keď sa vzpierajú, vztyčujú , klesajú pod ním, či deformujú sa.“ Sú ľudia, s ktorými sa stretneme a ten zážitok je efemerný, sú takí, ktorí nás obohatia svojim nadhľadom, vtipom , očaria a my si to stretnutie pamätáme roky, je zopár jedincov, ktorí zanechajú trvalú stopu a navždy nám zostane uchovaná v našej duši, pre mňa je to stretnutie s pánom Krivošom a tá hlboká stopa tá je uchovaná nielen v mojej pamäti, ale aj v pamäti tohto národa.
Diela
